List na rozlúčku s Nátankom Pacovským

Listy Dávidovi, Vlado Žák, 13.september 2015,

Drahý synček,
Tento týždeň nás po dlhom a statočnom boji opustil Nátanko Pacovský. Čakal, kým sa narodíš, aby ste sa mohli ešte tu na zemi stretnúť a potom jedného dňa vo večnosti byť najlepšími kamarátmi. Nikdy nezabudnem na ten deň, keď som pred rokom dostal pozvanie prísť a modliť sa v nemocnici za zázrak pár hodín po jeho narodení. Nátanko sa totiž narodil s vážnou závadou srdiečka a lekári mu dávali len niekoľko hodín, dní, maximálne týžňov.

Pred mesiacom Nátanko oslávil svoj prvý rok života. Všetci sme sa tešili, radovali a ďakovali Bohu za každý deň, kedy bol Nátanko medzi nami. Jeho rodičia Saška a Peťo sa v tomto procese stali nielen našimi priateľmi, ale tiež našimi hrdinami viery. Stáli neoblomne na Božom slove, povzbudzovali všetkých navôkol a pre desiatky rodičov, ktorí zápasili o život svojich detí v nemocnici na Kramároch, sa stali majákom nádeje a povzbudenia.

Nie, Nátanko nemal zomrieť. Mali ste spolu vyrásť, hrávať spolu futbal, a vymýšľať hlúposti, ako všetci mladí chlapci. Ale nestalo sa tak a na tejto strane života budeme len márne hľadať odpoveď prečo. Božie slovo v 1. Korinťanom 15:19 hovorí, že “ak máme nádej v Krista len v tomto živote, tak sme najúbohejší zo všetkých ľudí.“ Naša nádej je však večná a my vieme, že Nátanko už nikdy nemôže byť porazený. Ježiš porazil smrť, keď za nás položil svoj život na Golgotskom kríži, aby sme nemuseli zomrieť, ale mohli večne žiť. Nátanko prešiel zo smrti do života a Ježiš sám sa stal jeho vzkriesením i životom. Diabol už nad ním nemá moc. Je ukrytý v bezpečí Ježišovej náruče, ktorý ho drží, aby sa osobne uistil, že sa k nemu žiaden lekár, skalpel či injekcia už nikdy nepriblíži. Dýcha zhlboka a usmieva sa ako mu Ježiš robí srandičky, aké mu zvykol robiť Peťo.

Jeho srdce je zdravé. Je plné sily, lásky a života. Každým úderom je bližšie ku dňu, kedy sa so svojimi rodičmi opäť stretne. Pre nich to budú desiatky rokov života tu na zemi, ale Nátankovi to ubehne ako keď niekto napočíta do troch. U Boha je totiž jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň.

Drahý synku, pamätaj na to, že náš život je večný. Chvíľu pobudneme tu na zemi v tejto telesnej schránke, kde si zažijeme aj veľa bolesti a trápenia. Z pohľadu večnosti je však tých 70-80 rokov len ako malá nepatrná bodka na nekonečnej priamke večnosti. Naše odlúčenie je len dočasné, pokiaľ sme zverili náš život do rúk Toho, ktorý ako prvý zveril život nám. Jeho meno je Ježiš Kristus. On je tou cestou k Otcovi! On je Pravda a Život! Nikto, kto verí v Neho, nebude zahanbený. Nátankovi rodičia zverili svoj aj Nátankov život do Ježišových rúk a preto sa už nemajú čoho báť.

Celé nebo a oblak svedkov s hrdosťou hľadí na toto miesto a vidí svojich dvoch obľúbencov Peťa a Sašku, ktorí bojovali dobrý boj, beh dobehli a vieru zachovali až do úplného konca… a ešte kúsok naviac. Dnešný deň je pre nás, ktorí sme Nátanka milovali dňom smútku, na ktorý nikdy nezabudneme. Z pohľadu neba je však zároveň dňom oslavy života, ktorý sám Boh – Stvoriteľ neba i zeme zveril do rúk ľudí, ktorým tak veľmi dôveroval – Peťovi a Saške Pacovským. Oči Hospodinove chodili po tejto zemi sem a tam, až kým nenašli ľudí, ktorým by mohol zveriť do rúk svoj poklad – Nátanka. Dnes je tento poklad opäť v Jeho rukách, kde je v úplnom bezpečí. Saška s Peťom môžu plne dôverovať tomu, že Ježiš sa im o neho dobre postará, kým nebude ich rodinka opäť úplná tam hore vo večnosti. A to si potom zahráme futbal my hrdí otcovia proti vám – našim synom…

Vlado Žák